Tohtoročný štedrý deň som prežil výnimočným spôsobom s výnimočnými ľuďmi. S tými, ktorí potrebujú pomoc, ale aj s tými, ktorí nezištne pomáhajú. Nielen na Vianoce, ale po celý rok. Zblízka som videl desiatky príbehov, osudov, ale aj vieru, súdržnosť a veľa lásky. Stretol som sa tvárou v tvár s ľuďmi bez domova, s rodinami v núdzi, s väzňami, s hasičmi či seniormi. No celý deň som sa stretával, nebojím sa to napísať, s anjelmi v ľudskej podobe. S ľuďmi, ktorí majú neviditeľné krídla, ale bez ktorých by sa ľudia na okraji spoločnosti nemali o koho oprieť. Patrí im obrovská vďaka a vážim si, že som s nimi mohol prežiť práve vianočný čas.
POMÁHAL SOM VARIŤ OBEDY PRE 200 ĽUDÍ BEZ DOMOVA
Prípravy na štedrý deň sa začali už deň vopred. Varil a balil som jedlo spolu so združením Kuchárov bez hraníc. Pre mňa to bola prvá takáto skúsenosť v živote. Bol to zážitok a rád si to ešte niekedy zopakujem. Čas strávený nad varením nabral úplne iný rozmer na druhý deň. Vtedy, keď sme spoločne dávali jedlo ľuďom bez domova. Vďaka človeku, ktorého pozná hádam každý Košičan, pánovi Gombitovi, je o týchto ľudí postarané aj počas roka. Naozaj som veľmi rád, že Peter Gombita patrí medzi mojich priateľov. Pre Košice je jeho prínos nevyčísliteľný.
Aké by to boli Vianoce, keby sme nenavštívili aj rodiny s deťmi v krízovom centre na Adlerovej. Deťom sme odovzdali, samozrejme, aj darčeky od Ježiška. Veľmi sa tešili a ja hádam ešte viac. Tieto deti toho totiž veľa nemajú, ich radosť je veľká a úprimná. Ja som z návštev odchádzal poriadne preplnený. Všade nás niečím dobrým ponúkli.
Pre mňa dopadla nečakane návšteva Košickej väznice. Odchádzal som odtiaľ s viacerými darčekmi. To ma naozaj prekvapilo, ale zároveň potešilo. Spoza múrov väznice som šiel napríklad aj s mojím portrétom, ktorý namaľoval jeden z väzňov. Každý z nás robí chyby a každý si zároveň zaslúži novú šancu. Vianoce sú aj o viere, že sa nové šance môžu podariť. Ja v to verím a za pekný obraz ďakujem.
DOMA SOM STAVIL TIEŽ NA SKROMNOSŤ
Predtým, ako som prežil Vianoce doma, som bol ešte na dvoch miestach. Najskôr som večeral so seniormi. Mňa teší, že na Garbiarskej máme ďalšiu veľkú osobnosť. V podobe pani riaditeľky strediska sociálnej starostlivosti. Vďaka pani Slovíkovej majú seniori v Košiciach doslova rodinné podmienky. Netvrdím to ja, ale najmä oni. Vážim si jej prácu a rovnako čas strávený s našimi seniormi pri výbornom jedle.
No a hlavnú večeru som mal tieto Vianoce s troma výnimočnými ženami, saleziánkami. Rehoľné sestry sa venujú terénnej sociálnej práci. Zaujímavosťou je, že sa všetky volali rovnako. Biblické meno Mária asi neprekvapí, ale je to zrejme zhoda náhod. Keď to mám odľahčiť, tak pri mojej pamäti na mená, to bol príjemný bonus. Hlavné však je, že sú to ženy, ktoré tak isto robia pre ľudí denne nenahraditeľnú prácu.
No a čo teda Ježiško doniesol môjmu malému synovi? Doniesol mu lego. Súhlasím s Ježiškom, viac nepotrebuje. Veď nič z toho, čo je ozaj dôležité, mu nechýba.
